Dnes sa ohlasovanie Krista chápe rôzne. Jedni hovoria, že to nie je ani potrebné, pretože žijeme v pluralistickej spoločnosti, v ktorej každý môže vyznávať náboženstvo aké chce, prípadne nevyznávať nijaké a ohlasovanie v akejkoľvek forme by mohli považovať za nátlak či skrytú formu násilia.
A keď pápež František v roku 2019 podpísal vyhlásenie z Abu Zabi o tom, že Boh chcel existenciu rôznych náboženstiev, kto by sa opovážil tvrdiť, že iba v Kristovi je spása?
Možno to platilo v minulosti, ale aj teológia sa vyvíja a snažiť sa niekoho pritiahnuť do Cirkvi je označované za proselytizmus. Maximálne sa treba snažiť byť „milý a tolerantný“ ku každému.
Sv. Ján Pavol II. mal na to iný názor, ktorý vyjadril v encyklike Centesimus annus:
“[…] sociálna náuka má v sebe hodnotu nástroja evanjelizácie: ako taká ohlasuje Boha a tajomstvo spásy v Kristovi každému človeku a z toho istého dôvodu odhaľuje človeka samému sebe. V tomto svetle a len v tomto svetle sa zaoberá všetkým ostatným: ľudskými právami každého človeka a najmä ‘proletariátu’, rodinou a výchovou, povinnosťami štátu, usporiadaním národnej a medzinárodnej spoločnosti, hospodárskym životom, kultúrou, vojnou a mierom, úctou k životu od momentu počatia až po smrť” (č. 54).
Približne rovnaké slová použil aj v Sollicitudo rei socialis z roku 1987:
“Tým Cirkev plní svoje evanjelizačné poslanie, lebo ako prvá prispieva k riešeniu naliehavého problému rozvoja, keď ohlasuje pravdu o Kristovi, o sebe a o človeku a aplikuje ju na konkrétnu situáciu” (č. 41).
Čo z týchto definícií vyplýva o tom, ako máme chápať sociálnu náuku Cirkvi?
a) V prvom rade nás vyzývajú, aby sme sa na to pozerali s nadhľadom – nejde iba o správne nastavenie daňového zaťaženia alebo pohodlné plánovanie dopravy v meste. Samozrejme, že aj to … Predovšetkým však ide o evanjelizáciu a ohlasovanie Krista. Kde? V časových realitách. Znamená to teda pozdvihnúť ekonomiku a politiku k ich autentickému účelu v pláne stvorenia a vykúpenia. Pracujte tak, aby sa ich pravda vynorila spod falzifikátov. Ak sa kresťania nezapoja do sociálnej práce s touto vznešenou víziou, budú vykonávať funkciu, ktorú namiesto nich môžu vykonávať iní.
a) Po druhé, majme rozlišujúci pohľad na sociálnu náuku Cirkvi. Kristus nie je každému po chuti. Existuje dobro a zlo a človek musí bojovať za dobro a proti zlu nielen v súkromnom živote, ale aj na verejnosti. Dnes sa presadzuje taká všeobecná ľudskosť, ktorá vyhovuje každému:. Mier a ochrana životného prostredia, spravodlivosť a solidarita sú prezentované ako ideológie, ktoré vyhovujú všetkým. Sociálna náuka Cirkvi na druhej strane rozlišuje pravdu od omylu a dobro od zla.
A ti si vyžaduje odvahu.
a) Po tretie, Centesimus annus nám hovorí, že Sociálna náuka sa má chápať ako jeden celok a nie rozčlenená. Kongregácia pre náuku viery to uviedla vo svojej Doktrinálnej nóte o niektorých otázkach týkajúcich sa angažovanosti a správania katolíkov v politickom živote v roku 2002, ktorá je stále veľmi aktuálna:
“Politická angažovanosť za izolovaný aspekt sociálnej náuky Cirkvi nestačí na vyčerpanie zodpovednosti za spoločné dobro. Katolíci nemôžu ani pomýšľať na to, že by na iných prenášali záväzok, ktorý im vyplýva z evanjelia Ježiša Krista, aby sa hlásala a dosahovala pravda o človeku a svete” (č. 4).
Sociálna náuka Cirkvi je konzistentná a nie je správne vziať jeden aspekt a vynechať iný. Žiaľ, k tomuto “drancovaniu” sociálnej náuky Cirkvi dochádza zo strany tých, ktorí do nej premietajú svoje vlastné politické alebo ideologické záujmy. Ak však ide o ohlasovanie Krista, Kristus nemôže byť ohlasovaný “per partes”.
* * *
Lepšie to pochopíme, ak sa zamyslíme nad tým, kedy sa zrodila sociálna náuka Cirkvi. Ako sa uvádza v odseku 3 Laborem exercens svätého Jána Pavla II, sociálna náuka Cirkvi patrí k Cirkvi od samého začiatku a nikdy ju neopustila. Cirkev skutočne nemôže neohlasovať Krista v časných skutočnostiach. To je pravda, ale v modernej dobe nadobudla osobitný charakter, keď sa stala nevyhnutnou nová evanjelizácia, s ktorou úzko súvisí Sociálna náuka Cirkvi, ako napísal svätý Ján Pavol II. v dokumente Centesimus annus:
“Nová evanjelizácia”, ktorú súčasný svet tak naliehavo potrebuje a na ktorej som opakovane trval, musí medzi svoje základné zložky zahrnúť aj ohlasovanie sociálnej náuky Cirkvi, ktorá je aj dnes, tak ako za čias Leva XIII., vhodná na to, aby ukázala správnu cestu, ako odpovedať na veľké výzvy súčasnej doby, zatiaľ čo diskreditácia ideológií narastá. Tak ako potom je potrebné zopakovať, že mimo evanjelia neexistuje pravdivé riešenie ‘sociálnej otázky’ a že na druhej strane ‘nové veci’ v ňom môžu nájsť svoje miesto pravdy a náležité morálne nastavenie” (č. 5).
Kedy sa nová evanjelizácia stala nevyhnutnou?
Keď v 19. storočí štáty tvrdili, že Boha treba vytlačiť z verejnej sféry. Vtedy sa zrodilo Rerum novarum (1891) a moderná sociálna náuka Cirkvi, ktorej cieľom je vrátiť Bohu jeho právoplatné miesto v budovaní spoločnosti.
“Miesto Boha vo svete”, ako napísal Benedikt XVI. v Spe Salvi, je skutočným cieľom sociálnej náuky Cirkvi. Čo ju spája s evanjelizáciou a ohlasovaním Krista.
Pozrime sa teraz bližšie na to, čo znamená ohlasovanie Krista v časnej realite.
Kristus je Stvoriteľ a Spasiteľ.
a) O Kristovi Stvoriteľovi čítame, čo povedal Benedikt XVI: “Nakoniec zostáva alternatíva: čo existuje na počiatku? Tvorivý rozum, Duch Stvoriteľ, ktorý všetko pôsobí a umožňuje vývoj, alebo iracionalita, ktorá zbavená všetkého rozumu podivne vytvára matematicky usporiadaný vesmír a tiež človeka, jeho rozum? To by však potom bol len náhodný výsledok evolúcie, a teda koniec koncov aj iracionálna vec. My kresťania hovoríme: “Verím v Boha Otca, Stvoriteľa neba a zeme” – verím v Ducha Stvoriteľa. Veríme, že na počiatku je večné Slovo, Rozum, a nie iracionalita” [Homília, Islinger Feld Esplanade, Regensburg, 12. septembra 2006].
Chápeme teda, že hlásanie Krista Stvoriteľa zahŕňa aj obranu stvorenia a poriadku, ktorý prináša. Tento poriadok sa vzťahuje nielen na hmotný vesmír, ale aj na ľudskú spoločnosť. Boh stvoril aj ľudské spoločenstvo, keď stvoril muža a ženu, čím vytvoril manželstvo a plodenie, sociálne vzťahy a samotnú spoločnosť. Tento poriadok je prirodzeným morálnym zákonom, ktorého sa kresťan nemôže zrieknuť.
Ako tomu rozumieť?
Benedikt XVI:
“Obrana morálneho uvažovania založeného na prirodzenom zákone vychádza z presvedčenia Cirkvi, že tento zákon nie je hrozbou pre našu slobodu, ale skôr “jazykom”, ktorý nám umožňuje porozumieť sebe samým a pravde nášho bytia, a tak formovať spravodlivejší a humánnejší svet. Preto ponúka svoje morálne učenie ako posolstvo nie obmedzenia, ale oslobodenia a ako základ pre budovanie bezpečnej budúcnosti” (Príhovor biskupom Spojených štátov, 19. januára 2012).
Tu sa stretávame s takzvanými princípmi, o ktorých sa nedá vyjednávať a ktoré sú najmä tri: ochrana ľudského života od počatia po prirodzenú smrť; ochrana a podpora rodiny, ktorú tvoria muž a žena a je otvorená životu; sloboda vzdelávania a primárne právo rodičov na výchovu svojich detí. Toto všetko je neoddeliteľnou súčasťou sociálnej náuky Cirkvi, pretože sa vzťahuje na Krista Stvoriteľa.
a) Teraz sa dostávame ku Kristovi Vykupiteľovi a čítame úryvok z knihy Jána Pavla II. Centesimus annus:
“Navyše človek stvorený pre slobodu v sebe nosí ranu prvotného hriechu, ktorá ho neustále priťahuje k zlému a spôsobuje, že potrebuje vykúpenie. Toto učenie je nielen neoddeliteľnou súčasťou kresťanského Zjavenia, ale má aj veľkú hermeneutickú hodnotu, pretože nám pomáha pochopiť ľudskú realitu. Človek smeruje k dobru, ale je schopný aj zla; môže prekročiť svoj bezprostredný záujem, a predsa zostať s ním spätý. Spoločenský poriadok bude tým pevnejší, čím viac bude zohľadňovať túto skutočnosť a nebude stavať vlastné záujmy proti záujmom celej spoločnosti, ale bude hľadať spôsoby ich plodnej koordinácie” (č. 25).
Sociálna náuka Cirkvi je potrebná, pretože spoločenský a politický poriadok je zaťažený hriechom a ohlasovanie Krista ho pozdvihuje k väčšej plnosti, pomáha mu obnoviť jeho vlastnú pôvodnú pravdu, ktorú hriech zahltil. Práve do tohto veľkého horizontu zatratenia a spásy musíme vložiť sociálnu náuku Cirkvi a náš záväzok voči nej, inak sa z toho stane všeobecný filantropizmus s krátkym dychom.
* * *
Teraz môžeme dospieť k syntéze týchto dvoch ciest stvorenia a vykúpenia, ktoré nemožno od seba oddeliť:
“Rozdiel medzi nadprirodzeným poriadkom spásy a časným poriadkom ľudského života treba vidieť v rámci jediného Božieho plánu, ktorým je zhrnutie všetkých vecí v Kristovi” (Kongregácia pre náuku viery, Inštrukcia o kresťanskej slobode a oslobodení, č. 80).
Tí, ktorí si napríklad myslia, že môžu byť kresťanmi a popierať právo na život, rodinu alebo slobodu vzdelania, oddeľujú stvorenie od vykúpenia. Povolanie je však jedno a nie je možné postaviť Krista Stvoriteľa proti Kristovi Vykupiteľovi.
Cirkev to nazýva sociálnym kráľovstvom Krista. Dnes sa tento výraz používa menej, ale pojem zostáva, čo si pripomínam jednoduchým prečítaním úryvku zo známej homílie svätého Jána Pavla II., kde ohlasuje práve Kristovo kráľovstvo:
Nebojte sa! Otvorte, ba dokorán otvorte brány Kristovi! Otvorte jeho spásnej moci hranice štátov, ekonomických a politických systémov, široké polia kultúry, civilizácie a rozvoja. Nebojte sa! Kristus vie, „čo je vo vnútri človeka. Iba on to vie!“ (Homília na začiatku pontifikátu , 22. október 1978)
