Európsky parlament v Bruseli 11. apríla 2024 v nadväznosti na udalosti, ktoré sa stali 4. marca 2024 vo Francúzsku, hlasoval 336 hlasmi za a 163 hlasmi proti o uznesení, ktorého cieľom je zahrnúť interrupcie do Charty základných práv Európskej únie.
Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Ut elit tellus, luctus nec ullamcorper mattis, pulvinar dapibus leo.
Na rozdiel od francúzskeho rozhodnutia zostane to európske pravdepodobne mŕtvou literou, keďže na zmenu a doplnenie je potrebný jednomyseľný súhlas 27 krajín Európskej únie, pričom niektoré krajiny stále obmedzujú vykonávanie interrupcií zákonom a v iných vedú konzervatívne vlády, ktoré sa k bruselskej rezolúcii pravdepodobne nepridajú.
Napriek tomu má návrh veľmi vážny symbolický význam v čase, keď sa vynára strašidlo všeobecnej vojny. Ako si nevšimnúť zhodu medzi prijímaním alebo navrhovaním zákonov, ktoré sú výslovne v rozpore s prirodzeným a božím právom, a rozhorievaním nepretržitých konfliktov, ktoré hrozia priamym zapojením Európy a Západu?
Táto komparácia nie je opovážlivá. Každé morálne pochybenie má hrozné následky, a to platí tak pre jednotlivcov, ako aj pre národy. Cirkev to vo svojom učení vždy potvrdzovala. Pripomeňme si len niektoré slová pápeža Pia XII, ktorý sa počas svojho pontifikátu stretol s ničivou druhou svetovou vojnou.
Dňa 20. októbra 1939 bola uverejnená encyklika Summi Pontificatus, ktorá pri opätovnom čítaní dnes znie ako posolstvo nesmiernej aktuálnosti (Insegnamenti Pontifici, vydali mnísi zo Solesmes, Edizioni Paoline, zv. 5, s. 255-262).
Pápež začína odsúdením cesty, ktorá vedie k duchovnej a morálnej biede dnešných čias, t. j. “podlým úsilím nemnohých detronizovať Krista, odtrhnutím sa od zákona pravdy, ktorý hlásal, od zákona lásky, ktorý je životným dychom jeho kráľovstva”. Nemožno poprieť, že “uznanie Kristových kráľovských práv a návrat jednotlivcov a spoločnosti k zákonu jeho pravdy a lásky sú jedinou cestou k spáse“.
Práve tvárou v tvár apokalyptickým predpovediam blížiacej sa a budúcej skazy, potvrdil Pius XII, “považujeme za svoju povinnosť so stále väčšou naliehavosťou pozdvihovať oči a srdcia tých, v ktorých ešte stále pretrváva pocit dobrej vôle voči tomu, od ktorého pochádza spása sveta, voči tomu Jedinému, ktorého všemohúca a milosrdná ruka môže ukončiť túto búrku, k tomu, ktorého pravda a láska môžu osvietiť mysle a roznietiť ducha takej veľkej časti ľudstva, ponoreného do omylov, sebectva, hádok a sporov, aby ho znovu usporiadali v duchu Kristovho kráľovstva”.
Pápež Pacelli ďalej hovorí, že súčasná doba “tým, že k doktrinálnym deviáciám minulosti pridala nové omyly, ich dohnala do krajností, z ktorých nemôže vyplynúť nič iné ako zmätok a ničenie. Predovšetkým je isté, že hlboký a konečný koreň zla, ktoré odsudzujeme v modernej spoločnosti, spočíva v popieraní a odmietaní normy univerzálnej morálky, a to tak v živote jednotlivca, ako aj v spoločenskom živote a medzinárodných vzťahoch; teda v odmietaní, tak rozšírenom v našich časoch, a v zabúdaní na samotný prirodzený zákon”. Nachádza “svoj základ v Bohu, všemohúcom Stvoriteľovi a Otcovi všetkého, najvyššom a absolútnom zákonodarcovi, vševediacom a spravodlivom mstiteľovi ľudských činov“.
Učenie Cirkvi, konštatoval Pius XII. dalo Európe takú súdržnosť, že dosiahla taký stupeň pokroku, že sa stala pánom iných národov a kontinentov. Čo sa však stalo, keď sa od tejto doktríny odtrhla? Tu je pápežova odpoveď: “Keď bol Ježiš ukrižovaný, “padla tma na celú zem” (Mt 27, 45): desivý symbol toho, čo sa stalo a stále sa deje duchovne všade tam, kde neviera, slepá a pyšná na seba, v skutočnosti vylúčila Krista z moderného života, najmä zo života verejného , a s vierou v Krista otriasla aj vierou v Boha. Morálne hodnoty, podľa ktorých sa v iných časoch posudzovali súkromné a verejné činy, následne upadli do zabudnutia; a toľko vychvaľovaná sekularizácia spoločnosti, ktorá postupovala čoraz rýchlejšie a vzďaľovala človeka, rodinu a štát od blahodarného a obnovujúceho vplyvu myšlienky Boha a učenia Cirkvi, spôsobila, že aj v oblastiach, kde po toľké stáročia žiarila nádhera kresťanskej civilizácie, sa znovu objavujú znaky skazeného a skazonosného pohanstva, čoraz jasnejšie, čoraz zreteľnejšie a čoraz znepokojujúcejšie.
O čo viac to platí dnes, v pohanskej spoločnosti, ktorá obetuje nevinných na oltár toľko vychvaľovaného “sebaurčenia”. V skutočnosti, dodal pápež, si pravdepodobne mnohí pri odvracaní sa od Kristovho učenia “neboli plne vedomí toho, že sa nechali oklamať falošným preludom trblietavých fráz hlásajúcich takéto odpútanie sa ako oslobodenie od otroctva, v ktorom by boli predtým držaní; ani nepredvídali trpké dôsledky smutnej výmeny medzi pravdou, ktorá oslobodzuje, a bludom, ktorý zotročuje; ani si nemysleli, že zrieknutím sa nekonečne múdreho a otcovského Božieho zákona, Kristovho zjednocujúceho a povznášajúceho učenia lásky, sa vydávajú napospas svojvôli úbohej premenlivej ľudskej múdrosti: Hovorili o pokroku, keď odpadávali; o povznesení, keď sa ponižovali; o vzostupe k dospelosti, keď upadali do otroctva; nevnímali márnosť každej ľudskej snahy nahradiť Kristov zákon niečím iným, čo by sa mu vyrovnalo: “ich nerozumné srdce sa zatemnilo” (Rim 1, 21).
Slová aktuálnejšie než kedykoľvek predtým. A tu je výsledok: vojna. V skutočnosti “tým, ako slabla viera v Boha a Ježiša Krista a ako sa v mysliach ľudí zatemňovalo svetlo morálnych zásad, podkopával sa jediný a nenahraditeľný základ tej stability a pokoja, toho vnútorného a vonkajšieho, súkromného a verejného poriadku, ktorý jediný môže vytvárať a chrániť prosperitu štátov“.
Každý môže vidieť priepasť omylov, ktoré vtedy pápež odsúdil, a ich dôsledky. Padli ilúzie o nešpecifikovanom pokroku a “to, čo sa navonok javilo ako poriadok, bol len vnikajúci rozvrat: neporiadok v normách morálneho života, ktorý sa odtrhol od majestátu božského zákona a znečistil všetky oblasti ľudskej činnosti“.
V príhovore k talianskemu veľvyslancovi z 1. marca 1943 Pius XII. túto tému opäť prevzal a zopakoval “absolútnu nevyhnutnosť pre mierové spolužitie národov tých morálnych zásad a hodnôt, ktoré vychádzajú z večnej pravdy, v ktorých svetle sa filozofia zavrhujúca princípy právneho myslenia zakorenené v morálnom zákone, javí ako nedostatočne pevná, iracionálna a nehodná naplnenia, víťazstva a vôbec prežitia”. A pokračoval: “národy zeme v súčasnosti znášajú dôsledky za to, v čom ich myslitelia a učitelia pochybili. Z teoretických omylov a rozdúchaných vášní vznikajú tragické omyly a nešťastia dneška. Každý míľnik týchto falošných ciest je poznačený deštrukciou, slzami a krvou”.
Nesmieme sa však vzdať nádeje, pretože “z takejto hlbokej horkosti vzniká aj u všetkých civilizovaných národov, ktoré túžia po pokoji v poriadku, túžba a túžba po návrate k opusteným alebo nesprávne pochopeným pravdám“. Pokoj v poriadku, ktorý je Kristovým pokojom založeným na zákone evanjelia, je jedinou alternatívou k vojne, ktorá vzniká z morálnej nezriadenosti ľudí.
Preklad z corrispondenzaromana.it
