Kňazi dnes čelia celému radu výziev, na ktoré by ešte pred desiatimi rokmi nikto vôbec nebol ani len pomyslel. Doktrinálny zmätok súvisiaci s reformátorskými sklonmi pápeža; búrka v morálnej teológii, ktorá má za následok mnohé hlboké nejasnosti; neustála diskusia o význame celibátu a služby žien, vytvárajúca atmosféru neistoty; bolestivé obmedzenia možnosti sláviť tradičnú omšu, ktorú čoraz viac kňazov objavovalo ako zdroj jasnosti… Nech tento stručný prehľad vybraných problémov nás všetkých povzbudí, aby sme kňazov obklopili intenzívnou modlitbou
Doktrinálna decentralizácia
V prvom rade si dnes kňazi nemôžu byť istí, čo vlastne majú učiť, aspoň ak by sme brali ako určujúci faktor “vôľu pápeža”. Pápež vo svojej apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium z roku 2013 kritizoval ľudí, ktorí snívajú o “monolitnom učení”, čím naznačoval, že katolícka náuka vôbec nie je monolitná, ale je rozmanitá. V liste prefektovi dikastéria pre náuku viery Victorovi Fernándezovi v júli 2023 naznačil, že Fernández ako najvyšší strážca náuky v Cirkvi po pápežovi má dbať ani nie tak o jej ucelenosť – ale o povzbudenie teológov k výskumu, aby sa “neuspokojili s teológiou praktizovanou za stolom”, pretože “realita prevyšuje ideu”; uviedol tiež, že dobré pre Cirkev môžu byť “rôzne myšlienkové prúdy, filozofické, teologické a pastoračné“.
V liste Pápežskej teologickej akadémii v novembri 2023 nariadil, aby sa teológia praktizovala “v synodálnej forme”. V Cirkvi však neexistuje definícia pojmu “synodálnosť”, takže to v skutočnosti znamená praktizovanie teológie odlišnej od existujúcej, ale nie je jasné akej. V tom istom dokumente ďalej vyzval na “odvážnu kultúrnu revolúciu” v teológii a na “zmenu paradigmy” a “obrat” v praktizovaní teológie; v dôsledku toho by sa teológia stala “kontextualizovanou”.
To všetko zanecháva v kňazoch pocit hlbokého zmätku: ak by chceli zostať verní pápežovmu učeniu, museli by sa opierať o teológiu, ktorá je: rozmanitá, kontextuálna, synodálna, revolučná. Keďže nie je jasné, čo to znamená, sú v podstate možné dva postoje: zotrvať na tom, čo bolo predtým, čo však znamená do istej miery odmietnuť pápežove odporúčania; alebo riadiť sa týmito odporúčaniami, čo však vzhľadom na ich nepresnosť musí skončiť tým, že za skutočné vodidlo sa berie hlavný prúd, t. j. názor väčšiny. V tejto súvislosti v čoraz väčšej miere sa rozhodne zvyšuje úloha osvedčeného dobrého základu: nielen súčasného Katechizmu, ale aj skorších verzií cirkevného učenia, ako je napríklad Rímsky katechizmus.
(Príliš) veľká zodpovednosť
Služba kňaza bola vždy spojená s veľkou zodpovednosťou za veriacich; to je zrejmé. Od roku 2013 je však bremeno zodpovednosti oveľa akútnejšie. Je to okrem iného dôsledok zverejnenia apoštolskej exhortácie Amoris laetitia, v ktorej pápež presadil, aby rozvedení, ktorí uzavreli nové manželstvo, mohli pristupovať k Eucharistii aj keď žijú pohlavným životom. Áno, možno to ignorovať ako nepovolenú novotu. Ale čo ak by mal biskup iný názor… Aj keby chcel kňaz na naliehanie svojho arcibiskupa vyhovieť inkluzívnej revolúcii Amoris laetitia, nevedel by presne, ako to urobiť: dokument nepredkladá žiadne presné kritériá na pripustenie rozvedenej osoby k sviatostiam. O všetkom by malo rozhodnúť individuálne rozlišovanie, a teda subjektívny pocit kňaza, že v danom prípade možno súhlasiť s pristupovaním ku sviatostiam….
Určitou pomocou by mohli byť výroky pápeža Františka povzbudzujúce udeľovať rozhrešenie… každému a vždy, ako to povedal napríklad počas liturgie 8. marca tohto roku. Pépež František taktiež sa vyjadril, že “nikdy nikomu neodoprel sväté prijímanie”. Možno by sme teda mali predpokladať, že bremeno, ktoré Amoris laetitia kladie na kňazov, je zdanlivé: v konečnom dôsledku treba sviatosti udeľovať každému, jednoducho povzbudzovať k životu viac “v súlade s ideálom”.
To je však v príkrom rozpore s učením Cirkvi. Rozumný kňaz preto bude Amoris laetitia jednoducho ignorovať; pokiaľ mu to biskup dovolí. Keď sa to zmení: začnú sa komplikácie: veď povoliť osobe žijúcej “ako manželia” v neformálnom zväzku pristupovať k svätému prijímaniu je rozhodnutie s najvážnejšími dôsledkami, čo jednoducho je neprípustné – aspoň podľa učenia Cirkvi, nie podľa jeho súčasných revolučných výkladov.
Podkopávanie spôsobu života
Kňazstvo v latinskej cirkvi sa viaže s jednou veľkou obetou, a to celibátom. Z tohto dôvodu je neustále podkopávanie hodnoty celibátu v posledných rokoch pohoršujúce a v istom zmysle až škandalózne. Veľká diskusia na túto tému zachvátila Cirkev v roku 2019, keď pápež František zorganizoval amazonskú synodu. Synodálni otcovia totiž vyjadrili očakávanie, že celibát bude zrušený – najprv iba v niektorých regiónoch a potom možno aj širšie. K zmene nakoniec nedošlo, ale diskusia sa nezastavila. S veľkou silou sa vrátila pri príležitosti Synody o synodalite.
Spochybňovanie zmyslu celibátu sa tiahne synodálnymi diskusiami a dokumentmi; čoraz viac hierarchov – a niektorí tak vážne ako kardinál Jean-Claude Hollerich a arcibiskup Charles Scicluna z Malty – hovorí o možnom zrušení povinnosti žiť v celibáte. Samotný František v rôznych rozhovoroch, keď sa ho pýtajú na túto záležitosť, vždy zdôrazňuje, že celibát “nie je dogma” a v zásade – môže byť zrušený. Akokoľvek z toho všetkého zatiaľ nevyplývajú konkrétne rozhodnutia, vytvára to atmosféru, ktorá je pre kňazov veľmi zlá: to, čo zahŕňa toľko námahy a obety, sa zrazu začína prezentovať ako úplne zbytočné a nepotrebné. V tejto situácii sa môže zrodiť skľúčenosť, neistota a pochybnosti.
Ženy v Cirkvi
Kňazstvo je výlučne mužská záležitosť: v Katolíckej cirkvi to tak bolo vždy. Dnes je to tiež predmetom určitých otrasov. Po Druhom vatikánskom koncile si kňazi museli zvyknúť na prítomnosť žien v presbytériu: boli zavedené miništrantky. V priebehu rokov sa prítomnosť žien zvyšuje. Pápež František v roku 2021 urobil zmeny v službe akolytu a lektorátu, čím umožnil ženám vstúpiť do nich; vytvoril tatiež službu katechetátu, otvorenú pre obe pohlavia. Hoci žiadna z týchto zmien ešte nie je sama osebe hlboko revolučná, všetky smerujú k jednoznačnej feminizácii liturgie a pastoračnej služby.
Posledným krokom na tejto ceste môže byť zavedenie ženského diakonátu. Tu ešte nič nie je vopred rozhodnuté, ale od roku 2019 – opäť od amazonskej synody – sa o tejto záležitosti neustále diskutuje; v posledných mesiacoch pápež vysiela signály, ktoré jasne naznačujú, že sa pripravuje na zavedenie takejto “inštitúcie“. Kňazstvo teda zostane čímsi výlučne mužským, ale kňazi sa budú musieť deliť s mnohými tradične mužskými funkciámi alebo ich zverovať: už nie len miništrantkám, akolytkám či lektorkám, ale aj diakonkám.
Synodálny duch
Kňazi sú tiež povzbudzovaní, aby sa čiastočne vzdali funkcie pastiera – v prospech funkcie spoločníka. Takéto nálady ostro posilnila Synoda o synodalite, ktorá radikalizuje teológiu laikov tým, že ekleziologickú pravdu o Cirkvi ako Božom ľude predstavuje v trochu pokrivenom zrkadle. Tradičná úloha kňazov je spochybňovaná: čoraz častejšie sú prezentovaní ako “špecialisti na eucharistiu a prijímanie”, čo naznačuje, že všetko ostatné nielenže môžu ale mali by to jednoducho robiť laici. Riadiť život farnosti, organizovať pastoráciu, kázať, vysluhovať niektoré sviatosti… Tieto zmeny u nás takmer nevidieť, azda s výnimkou niektorých veľmi lokálnych riešení, zavedených z iniciatívy niektorého farára, ktorý sa mimoriadne nadchol pre myšlienku synodality.
Dokumenty synodálneho procesu však predpokladajú, že v budúcnosti majú byť všetci kňazi v Cirkvi “vychovávaní v synodálnom duchu”, a to znamená pokus o isté “preformátovanie” kňazov, aby svoju službu vykonávali vo veľmi úzkej spolupráci s laikmi, čo môže v praxi viesť aj k rozšíreniu rozsahu reálneho vplyvu laikov na pastoráciu. Synoda, možno ešte viac ako diskusie o celibáte či diakonáte žien, buduje obludnú atmosféru nejednoznačnosti; je to jeden veľký náznak blížiacej sa nevyhnutnej zmeny, paroxyzmus reformizmu. V tejto atmosfére je čoraz ťažšie sústrediť sa na riadnu kňazskú prácu: veď aj veriaci počúvajú, že Cirkev má byť “synodálna”, teda “iná”, nech už to znamená čokoľvek.
Nemorálnosť
Kňazov sa tiež snažia prinútiť, aby vyjadrili určitú formu súhlasu s hnutím LGBT. Od roku 2013 prebieha snaha zaviesť dúhovú tematiku do pastorácie Cirkvi. To našlo svoje vyjadrenie aj v Poľsku, keď v roku 2020 biskupi zverejnili “Stanovisko KEP (Poľskej biskupskej konferencie) k otázke LGBT+”. Bolo to prvýkrát, čo sa v oficiálnom dokumente biskupov použila skratka LGBT+. Hoci obsah textu nebol nijako zvlášť inovatívny, publikácia vyvolala dojem, že “otázkou LGBT” sa naozaj musia nejakým spôsobom zaoberať a riešiť všetci. Tento problém sa dramaticky prehĺbil v roku 2023 po zverejnení doktrinálneho vyhlásenia Fiducia supplicans pápežom Františkom a kardinálom Fernándezom.
V nej sa uvádzalo, že nikto nesmie odmietnuť požehnanie; inými slovami, že kňaz je údajne povinný udeliť požehnanie neregulárnemu páru alebo páru rovnakého pohlavia. Hoci naši biskupi tento dokument trochu okato odmietli, “požiadavka” Svätej stolice zostáva ako určitá visiaca hrozba. Vždy sa môže stať, že niektorý liberálnejší diecézny biskup bude polooficiálne stanovisko episkopátu ignorovať – a sám vyzve kňazov, aby “nasledovali ducha Fiducia supplicans“. A to by spôsobilo obrovské problémy a postavilo by kňaza pred dilemu: vernosť biskupovi alebo vernosť odvekému učeniu Cirkvi o manželskej morálke.
Tradičná omša
Azda najvýraznejšou zmenou v posledných rokoch boli obmedzenia, ktoré sa zaviedli na tridentskú omšu. V roku 2007 Benedikt XVI. promulgoval motu proprio Summorum pontificum, ktorým v podstate obnovil možnosť pre každého kňaza sláviť omšu v starom obrade. Túto slobodu využilo mnoho kňazov na celom svete. Pápež František sa tomu rozhodol urobiť koniec a v roku 2021 promulgoval vlastné motu proprio Traditionis custodes, ktorým zrušil predchádzajúci dokument.
V súlade s listom Traditionis custodes už kňazi nemajú žiadnu slobodu, pokiaľ ide o tridentskú omšu: tí, ktorí v minulosti slávili predkoncilovú omšu, by mali požiadať o povolenie miestneho biskupa; tí, ktorí boli vysvätení po promulgácii Traditionis custodes, musia na to isté získať povolenie samotného Vatikánu. Okrem toho existuje celý rad špecifických obmedzení. Zatiaľ čo mnohí biskupi na celom svete brali tieto obmedzenia skôr na ľahkú váhu, považujúc ich za nedovolené obmedzenie vlastnej autority a predovšetkým za určitý útok na liturgickú tradíciu Cirkvi, našli sa aj takí, ktorí sa rozhodli tieto zákazy realizovať do písmena, čo malo pre kňazov vážne dôsledky.
Som si vedomý, že uvedený
opis v žiadnom prípade nevyčerpáva tému; problémy by sa dali ešte znásobiť,
napríklad poukázaním na rastúci antiklerikalizmus spoločnosti, finančné
problémy súvisiace s laicizáciou a mnohé, mnohé ďalšie otázky. Verím však, že
aj z uvedeného opisu, ktorý je len povrchný, možno vyčítať, aké veľké sú výzvy,
ktorým dnes kňazi čelia. Nech nás všetkých mobilizuje k modlitbe za kňazov.
Verní Tradícii, dôverujúci v Božiu milosť – prežijú.
Zdroj: pch24.pl
